Z histórie fiľakovského vinárstva

.

História vinárstva vo Fiľakove siaha do dávnych storočí a je úzko spätá s históriou mesta a hradu. Staré vínne pivnice boli tesané do pieskovcovej skaly, ktorá vytvárala stabilné klimatické podmienky po celý rok. O existencií pivníc a vinohradov vo Fiľakove sa zmieňuje viacero historických prameňov. Hlavnými vinohradníckymi lokalitami sa v priebehu dejín stali najmä strmé svahy na Szentfali a Kakashegy-i.

O konkrétnych odrodách hrozna, ktoré sa kedysi vo Fiľakove pestovali, dnes veľa nevieme. Isté však je, že z dávno zašlých časov sa dochovali správy o kvalite fiľakovského vína. Tak napríklad počas posledného obliehania Fiľakovského hradu, len deň pred jeho definitívnym pádom, si kronikár Matthias Miles, ktorý bol očitým svedkom udalostí do svojho denníka zapísal:

,,Dnes bol každý pustený do celkom vyhoreného mesta. Tu sme sa dozvedeli čo za dobré víno tu majú. ... Turci našli mestskú pivnicu plnú vína, ktorá bola celá v zemi a to výborné víno vynášali a vylievali len tak von. Sám som poslal do mesta Johanna Pankratia s tlmočníkom a niekoľkými sluhami, nech vynesú 2 sudy, aby sme mali dosť vína aspoň na 14 dní."

Ego sum vitis, vos palmites...

18. - 19. storočie

Pád hradu a mesta v roku 1682 znamenal na čas prestávku aj pre fiľakovské vinárstvo. Jeho znovuzrodenie začalo zrejme až na prelome 17. a 18. storočia. Vinice boli opäť obnovené najmä v lokalitách Szentfali a Kakashegy často na strmých svahoch, na ktorých by sa iným plodinám nedarilo. Ako sa píše v evanjeliu podľa Jána, Ježiš povedal svojim učeníkom: ,,Ja som kmeň vína, vy ste ratolesti." Svätcom vinohradníkov sa napokon stal sv. Urban. Jeho socha bola vo Fiľakove postavená v roku 1796 pod vinicami vrchu Kakashegy. Na hlave má mitru, v ľavej ruke drží strapec hrozna a v pravej evanjelium. Podľa ľudovej legendy, zomierajúci Urban chcel posvätiť viničné prúty, ale vínom posilnení vinohradníci mu doniesli černičie. Odvtedy černičie nikdy nezamŕza a vinohrady ničí mráz. Pranostika hovorí, že keď sa Urban smeje, vinohrady plačú. Sochy mali aj symbolickejší význam. Keď Urban uchránil úrodu pred mrazmi, kládli k jeho nohám nádoby s vínom, keď však nie, ľudia ho šibali prútmi, pľuli na neho alebo ho oblievali vodou.

V priebehu 18. a 19. storočia už mali všetky fiľakovské zámožné rodiny vlastné vinohrady a pivnice. Rodina Stephani si malú pivnicu zriadila priamo pod svojím kaštieľom - budovou dnešného gymnázia. Klimatické podmienky vo Fiľakove nepriali dobrej úrode každý rok. Často sa stávalo, že hrozno nestihlo dozrieť na žiadanú cukornatosť. Chýry o kyslom fiľakovskom víne sa dostali do povedomia ľudí širokého okolia. Slávny maďarský básnik Petőfi tvrdil, že keby Turci museli vo Fiľakove piť také kyslé víno ako on dostal v miestnej krčme, určite by sa odtiaľto pobrali o niekoľko rokov skôr. Kyslosť fiľakovského vína ale nevadila okolitým likérkam, ktoré z neho dokázali vyrobiť dobrý koňak.

Ďalším veľkým zlomom pre fiľakovské vinárstvo bola epidémia filoxéry, ktorá sa koncom 19. storočia prehnala celou Európou. Pustošivá voš filoxéra sa v okolí Fiľakova objavila okolo roku 1890 a zničila takmer všetky vinohrady. Zdalo sa, že vinárstvu v okolí zazvonil umieračik.

Keby Novy nebolo, víno by sa nepilo

20. storočie

Na filoxéru pochádzajúcu z Ameriky sa našla odpoveď v jej pravlasti. Zistilo sa, že americký vinič je voči nej rezistentný. Takto sa k nám dostali samorodé viniče s príznačnými názvami Othello, Noah (ľudovo Nova), Izabela, Concordia, Elvira alebo Ripadela. V okolí sa obľúbenou stala najmä Nova. Ľudové príslovie hovorí, že keby Novy nebolo, víno by sa nepilo. Za jediný koreň tohto zázračného hrozna boli údajne gazdovia ochotní dať aj odchovanú ošípanú. Samorodé viniče sa ľahko rozmnožujú a vydržia aj drsnejšie klimatické podmienky. Strmé vŕšky nad mestom znovu ožili vinohradníctvom. V tomto období vzniklo aj mnoho nových pivníc. Pri väčšine z nich sa vybudovali vínne domčeky, priestory pre spoločné posedenie. Na pivničnom rade sa konali ľudové zábavy a oslavy. Počas II. svetovej vojny bolo množstvo pivníc prebudovaných na úkryty pre obyvateľstvo v prípade bombardovania. Na tento účel však boli použité zrejme len vo vianočnom období roku 1944, kedy rumunské vzdušné sily bombardovali fiľakovskú železnicu. V pohnutých časoch po konci II. svetovej vojny bola na množstvo viníc uvalená národná správa. Aj tak však prosperovali. Napríklad zo skonfiškovanej vinice Heroldovcov vykázal v roku 1945 národný správca zisk 6000 korún, na vinici J. Šafčáka to bolo až 10 586 korún. Viac viníc sa po vojne dostalo do vlastníctva prídelcov a kolonistov, ktorí k vinárstvu nemali hlbší vzťah. Osud však dostihol aj samorodé viniče a slávnu Novu. Hoci majú príjemnú vôňu, víno z nich nedosahuje vysokú kvalitu. Koncom 20. storočia bolo napokon pestovanie týchto viničov na víno zakázané. Mnoho miestnych vinárov však na ne dodnes nedá dopustiť.

Zrkadlo stratených časov

súčasnosť

Vinárstvo vo Fiľakove žilo v druhej polovici 20. storočia svojím pomalým a pokojným životom. Zásadnejšiu zmenu prinieslo poprevratové obdobie. Toto sa nieslo v znamení nielen politických ale aj spoločenských zmien, ktoré zasiahli aj Fiľakovo, často veľmi negatívnym spôsobom. Postupne nastala aj generačná výmena, ktorá však množstvo mladých do viníc a pivníc nepriniesla. Viacero viníc nad mestom v uplynulých dvoch desaťročiach zaniklo, množstvo pivníc na pivničnom rade chátra, niektoré už nenávratne zanikli. Spolu s nimi upadá do zabudnutia aj dlhá vinárska tradícia vo Fiľakove. Zubu času často pomáha ľahostajnosť majiteľov aj vandali, ktorých sotva niečo zastaví. Začiatok 21. storočia teda patrí najmä snahe o zachovanie a záchranu toho, čo ešte zostalo a rozvíjaniu nových vecí, ktoré posunú pivničný rad a vinárstvo vo Fiľakove bližšie k ľuďom.